KalamárKAP 2016
Keby mi bol niekto vtedy pred piatimi rokmi povedal, aká skvelá tradícia sa vykľuje z jedného zúfalého rozhodnutia vzbĺknutého v prepečenom lezeckom mozgu, asi ťažko by som mu veril. Ale stalo sa a ja som nesmierne rád, že som pri tom, lebo KalamárKAP si našiel svoje pevné miesto nie len v kalendári, ale najmä v srdciach množstva ľudí s tou správnou krvnou skupinou.
25.08.2012, Direttissima VII, Hrádok: Od rána do nás praží slnko. Báchame jednu cestu za druhou a pekne to odsýpa. Prišli sme sem liezť, nie behať do potoka po vodu a tak nám už dávno vyschlo. Ďuro sedí poskrúcaný v druhom štande a snaží sa zamotať do lana s vidinou aspoň pár centimetrov štvorcových tieňa. Ale lano je horúce a páli. Andezit okolo je obsratý dobiela. Každú chvíľu očakávame útok supov. Čo ak tu majú hniezdo!?! Nie, musíme sa hýbať, lebo nás roztrhajú zaživa. Kamarát môj, ja tu nechcem zomrieť, nie na druhom štande, chcem to aspoň doliezť! Pozbieram posledné zvyšky síl, oliznem si posledné dve kvapky potu pod pazuchou (soľ vraj udrží dlhšie vodu v tele) a idem do toho. Naliezam do poslednej, zdá sa, že najkrajšej dĺžky. Vyzerá strašne do kopca. „Leziem!“ Z Ďurovho hrdla vychádza zvláštny chrčivý zvuk. Na „istím“ sa to nepodobá. „Čóóóó?“ „Chrrrrrrrrrrrrr...“ Zliezam ten kúsok nazad ku nemu. „Joži, sorry, ale ja ďalej nemôžem, súrne potrebujem vodu.“ „Ďurko neblázni, už len kúsok.“ „Nie, fakt, už nemôžem, to by ma zabilo. Lez, ja ťa odistím a počkám tu. Schovám sa za lano do tieňa a dám si jednu kofolku.“ A kurnik, zle je!!! Tu končia všetky srandy. Keď Ďuro namiesto piva začne spomínať kofolu, je to fakt zlé. „A ak to náhodou prežijeme, tak spravíme na Kalamárke tie posraté preteky, keď ich nikto nechce spraviť, dobre?“ To bolo všetko, viac som už cez jeho popraskané pery nedostal ani slovko. Čo som mal robiť? Sľúbil som mu všetko, čo chcel, len nech nezomiera. Posledná dĺžka bola nakoniec chytovatejšia ako vyzerala odspodu a tak som ju vybáchal rýchlejšie ako sa mi minuli posledné zvyšky síl. Krásna cesta. My sme to nakoniec obaja prežili, aj keď ťažko povedať, či bez následkov. V každom prípade, niečo sme si sľúbili. A čo si poviete v druhom štande v Diretke na Hrádku, tak to treba dodržať!
24.9.2016: Stojíme pred chatou na Kalamárke, ja oblečený v čiernom tričku (Ing), vedľa mňa Ďuro v bielom (Young) a s pivečkom v ruke pozorujeme život okolo, ten ruch, tú radosť pretekárov zo sivého andezitu, zeleného machu, modrej oblohy a bielej peny. „Ing“ a „Young“. Vraj nič nie je iba čierno-biele. My dnes áno. Dvaja blázni, ktorí si splnili svoj sen a sľub jedného horúceho augustového dňa. Všetko zlé je na niečo dobré...
V poslednú septembrovú sobotu sa už piaty krát stretli na Kalamárke lezci zo všetkých kútov Slovenska, aby si pomerali sily v bežecko-lezeckých pretekoch. Toho behu zase nie je až tak veľa, tí najrýchlejší stihnú panelku vybehnúť pod jedenásť minút, zato na lezenie je vyhradených vyše 6 hodín a 156 ciest. Súťaží sa vo dvojiciach a body sa zbierajú podľa množstva ciest, ich obtiažnosti, štýlu prelezu a dokonca aj za (ne)používanie magnézia.
Skúsim to dnes ale zobrať ešte okľukou a načrtnúť trochu do zákulisia. Akcia začína samozrejme oveľa, oveľa skôr. Najprv treba vybaviť súhlas od Okresného úradu, Odbor starostlivosti o životné prostredie. Každú chvíľu sa úrad volá inak a tak je problém ho niekedy vôbec nájsť. Tento rok dokonca menili aj sídlo! Tam už musím ísť so súhlasom od majiteľa pozemkov a tak sa predtým musím stretnúť s predsedom urbáru. Na nejaký šiesty krát sa mi to darí. Asi to bude veľké zviera. Ale dobre, súhlas mám a bolo to celkom užitočné stretnutie. Celé to trvá nejaký ten mesiac a ak je človek šikovný a už v tom trochu vie chodiť, nestojí to 100€, ale len 2€. A až keď to je čierne na bielom, s farebnou pečiatkou a dokonca ani CHKO nemá nič proti, konečne si môžeme vydýchnuť. Hurá do zháňania sponzorov!
Radšej by som možno hľadal ihlu v kope sena ako zháňať v dnešnej dobe niekoho, kto vám dá prachy alebo nejaké vecné ceny „len tak“. Navyše keď nie ste minimálne olympionik, majster sveta, Peťo Sagan alebo najlepšie všetko dokopy. Preto si o to viac vážime všetkých, ktorí nejakým spôsobom podporili tohtoročný KalamárKAP a výnimočne ich nebudem spomínať až na konci, ale hneď tu a teraz: Mesto Detva, Sport-outdoor Lučenec, Mammut a Pišta Kuchár, SHOX – slovenský výrobca skvelých ponožiek, pekáreň Mravec a synovia, pivovar Dobrovar, Kúpele Sliač, HK Slaňák, :daydream – háčkované čiapky, SHS JAMES, časopis Horolezec, Téryho chata, Chata Plesnivec, MANOfactory, Hory a mesto, HS Nízke Tatry juh - okrsok Poľana.
Toto je základná výbava, výstroj, s ktorou už človek môže zabojovať. Obklopený partičkou skvelých ľudí, ktorí si s hrdosťou nechávajú nadávať do organizačného tímu, viem, že to nemôže dopadnúť inak ako výborne. Áno, ešte počasie, ale to nás už po vlaňajších skúsenostiach nejako zvlášť nevzrušuje. Takže môžeme začať.
Jeleňovi tento krát už žiadne meno nedávame. Oveľa ľahšie sa sťahuje z kože, krája aj mieša v guľáši. Asi 50 ľudí prichádza už v piatok, takže večer je veselo. Premietame lezecké filmy od Alana, ladíme gitary, hlasy, hlavy aj žalúdky. Niekto chce utopiť guľáš v borovičke, ale šéfkuchár obetavo nastavuje vlastné útroby a vrhá sa do vopred prehratého boja. Guľáš je zachránený. Ďuro je... z východu, takže to je OK.
Ranné svitanie je pre najzarytejších vytrvalcov signálom na dopitie posledného pohára a zúfalý horizontálny pokus o rýchlu regeneráciu pred pretekmi. Pre nás znamená budíček. Treba zo seba zhodiť opice a ísť označiť súťažné cesty. Pred registráciou je v hlave vždy trochu napätia. Koľko ľudí príde? Počasie je skvelé! Modrá obloha, hrejúce lúče, v doline inverzia. 85 súťažiacich sa o desiatej postaví na štart. Známe xichty i nové tváre, sedáky, expresky, baby, chlapi, horskí vlci i trochu omladiny. Farebná zmes všetkého možného od Pardubíc, cez Bratislavu, Krakow až po Vranov nad Topľou.
S behom sa najlepšie pasuje pardubická stíhačka Michal Štefanský v novom rýchlostnom rekorde trasy, 10 min. 27 sek. Rešpekt a pochvalu si zaslúži aj 8-ročná Mia zo Žiliny, historicky najmladšia účastníčka pretekov, ktorá hrdo odmieta ponuku odvozu a krokom/behom poctivo absolvuje celú trasu. Okolo cieľa sa povaľujú po tráve porozhadzované telá lezcov kŕčovito lapajúce po dychu. Holt, tu hore je už veru vzduch redší!
A teraz trochu čísel. Vyliezlo sa spolu 1053 ciest, najlezenejšie boli: Spomienky na Omiš (V+) 25x, Drevená cesta (V-) 24x, Vlnitá škára (IV+)23x, Platňa (IV) 22x, Narovnanie absencie (V) 22x, Venušin pahorok (IV) 20x, Múrik (V) 20x, Infekcia (VI-) 19x
„Muži“
1) Marek Drexler, Vladimír Plachý (HK Baník Prievidza) – 4 225 b./40 ciest
2) Andrej Čertík, Ján Krchnavý (HK Baník Prievidza) – 2 800 b./26 ciest
3) Jakub Hadvig, Miroslav Stuhl (Zvolen) – 2 659 b./45 ciest
„Ženy“
1) Lenka Mlynarčíková, Miroslava Valašková (HO Slávia TU Zvolen) – 1 254 b./14 ciest
2) Viky Verébová, Natália Berezňáková (HK Filozof BA) – 642 b./20 ciest
3) Jana Štěpánková, Rovena Šebanová (K2 ZA) – 249 b./7 ciest
„Zmiešané dvojice“
1) Jozef Nosáľ, Martina Kalamárová (Detva) – 3 492 b./36 ciest
2) Jozef Voves, Alžbeta Zaťková (Alpin Klub Prievidza) – 1 942 b./23 ciest
3) Štefan Šajgal, Denisa Mutišová (HK Ďumbier BR) – 1 770 b./26 ciest
„Horskí vlci“ (súčet veku nad 100 rokov)
1) Stano Glejdura (ZV), Miroslav Turcer (BB) – 1 865 b./39 ciest
2) Michael Greštiak (HK Bystrô ZV), Viktor Karabinoš (Horoklub Banská Bystrica) – 1 245 b./45 ciest
3) Jozef Sámel, Mária Sámelová (UMB BB) – 952 b./34 ciest
Najlepšími „Zberačmi“, t. j. dvojicou s najväčším počtom vylezených ciest (72) sa stali Vladislav Višňovský (KE) a Ivan Rajnič (BJ).
Výsledky podľa kategórií (PDF)
Hajlajtom večerného programu je premietanie nového dokumentárneho filmu z dielne MANOfactory Kaľamárka (36 min., r. M. Grajciar 2016), ktorý „zachytáva vývoj lezenia v tejto lokalite od predvojnového obdobia až po súčasnosť.“ Ľudia sú filmom priam nadšení. Spontánne hromadné výkriky obdivu a uznania zakaždým, keď sa na plátne objaví domáci lezecký majster a niekoľkonásobný víťaz pretekov Jožko Nosáľ, ho jednoznačne pasujú za hviezdu večera.
Ako vraví Ďuro, KalamárKAP si každý rok žije svoj život a my sme len jeho súčasťou. Napriek tomu, že sa vypilo 6 sudov piva, opäť nad nami vyhral! Aj keď tento raz len o cca 5 litrov vína... Boli sme blízko! Kedy sa nám už konečne podarí vypiť KalamárKAP!?! Možno o rok. Príďte nám pomôcť!
A na záver, nech každý vie, kto mal na svedomí hladký priebeh celej akcie, tu je celý náš organizačný tím: Ďuri Šovčík, Jožko Kučera, Peťo Janek, Jožo Kolek, Tomi Kiss, Ďuro Homza s partiou z HK Slaňák, Nika Spišková, Braňo Urban, Matúš Kalamár, Rišo Kopáčik, Vlado Meloš, Rudo Hajdučík, Katka Bajzová, Matej Kováčik, Pišta Dóczy, Ďuri Janečka (+1), Andrej Janšto, ujo horár Kopáčik (a nech nevyleziem ani Múrik, ak som na niekoho zabudol!) Vďaka kamaráti!
Autor článku: Jozef Sklenár, HO Slávia TU Zvolen
Partneri a sponzori
