KalamárKAP 2024
Robiť rovnaké preteky každý rok má pre organizátora svoje výhody aj nevýhody. Veľkou výhodou je to, že každý v tíme už vie, čo má robiť. Komunikácia je tým jednoduchšia, efektívnejšia a aj vypiť sa pomedzi to „trochu“ dá bez toho, že by to významne ohrozilo organizáciu podujatia. Nevýhodou je, že treba viac zapojiť mozog, keď chce človek každý rok vymyslieť niečo nové, aby sa to ľuďom časom neprejedlo. Ale to sa ešte dá, lebo na to nie som sám.
Tá najväčšia výzva prichádza dlho po pretekoch, práve v tejto chvíli. Ako napísať o KalamárKAPe tak, aby to nebolo to isté, čo vlani? A predvlani? A rok predtým? Poviete si: „Blboosť, však to si už nikto nepamätá, čo bolo vlani!“ Nuž ale novinárska česť nepustí. Ja viem, nie som novinár... no a čo. Onsajty mám radšej ako opakovačky. Ono, zo začiatku to bolo v pohode. Jednak som bol mladší, kreatívnejší, pamäť lepšie slúžila aj ročníkov bolo menej. Ale ako roky pribúdajú, je to veru čoraz ťažšie. S pamäťou, nápadmi a dokonca aj s tými onsajtmi. Po trinástich rokoch to už vôbec nie je zadarmo! Ale hecol som sa a vymyslel som si na vás, milí čitatelia takúto habaďúru.
Formality vybavme hneď v úvode. Ide o preteky v krátkom behu a dlhom lezení, súťaží sa vo dvojiciach, v piatich kategóriách, body sú za poradie v behu + za vylezené cesty (podľa spôsobu ich prelezu). Vždy sa konajú na Kalamárke pod Poľanou poslednú septembrovú sobotu, čo toho roku vyšlo na 28.9.2024. Počasie nebolo úplne ideálne, chvíľami celkom slušne pršalo, napriek tomu sa na štart postavilo 98 pretekárov. Nikomu sa nič nestalo, guľáš bol výborný, afterka plnotučná, vypilo sa 5 sudov piva, rozdali sa všetky ceny, aj tombola, oheň horel jasným plameňom a všetci sa už tešíme na ďalší ročník. Hotovo. Nuda, že? Výsledky dám až nakoniec, ale čítajte ďalej!
Viete čo si myslím, že je v našich životoch najdôležitejšie? ĽUDIA! Hory sú krásne, skaly lákavé, andezit omamný, príroda očarujúca... Áno. Toto všetko je vzácne, fascinujúce, ale bude to tu aj zajtra, pozajtra a dokonca aj dlho po tom, keď tu už my nebudeme. Skaly neutečú. No naši kamaráti, priatelia, blízki sú s nami TERAZ a TU a odchádzajú znenazdajky, väčšinou rýchlejšie ako by sme chceli. Že Ondro? Že Peťo, že Janči? Že Luky, Maroš, Maťo, Duško, Dano, Šofo, Hanka, Dino... Ale občas sa správame ku sebe tak, akoby sme si to neuvedomovali. Za tie roky som na KalamárKAPe spoznal straaašne veľa skvelých ľudí. Mám pocit, že vždy to vychádza približne tak 2/3 pravidelných účastníkov ku 1/3 nováčikov. Rozhodol som sa, že vám ich tu dnes trochu priblížim! Aspoň tých, čo prišli tento rok. Dopredu sa ospravedlňujem, že asi nevyjde na všetkých. Jednak z podstaty veci v zmysle predchádzajúcich riadkov nie úplne všetkých poznám a jednak už aj hodne zabúdam. No ale schválne, že ste zvedaví, či sa tu nájdete! ☺ Pohľadám prezenčku, spoločné foto a poďme na to:
Filip a Števo – no, že práve títo dvaja páni sú hneď na začiatku nebude náhoda. Prečo sa zapísali medzi pretekárov síce netuším, keďže nie len, že vôbec nebežali, ale hovno aj vyliezli. Pre úplnosť však treba povedať, že nikto to od nich ani nečakal. Od nich sa očakávajú iné veci. Pišta to napríklad vie skvelo s gitarou, s mikrofónom aj so sponzormi. A Filip? Filip je ako dobrá pálenka – poteší, rozveselí, zahreje, neublíži a pomôže keď si v koncoch. Bez vás dvoch chlapci, si to tu ja vlastne ani neviem predstaviť.
Rišo a Jožo – náčelníka Horskej služby Poľana asi predstavovať netreba, ale keďže jeho parťáka až tak dobre nepoznám, chvíľu pri ňom ostanem. Riško je na Kalamárke doma a nie je to len metafora. Aj keď vtáčik z rodného hniezda neďalekej horárne rodičom už dávnejšie vyletel, darmo by ste hľadali niekoho, kto sa tu vyzná lepšie ako on. To, že mu záchranársky chlebíček prospieva vidno aj na jeho výkonoch. Dobehnúť piaty v takej konkurencii a po takom piatkovom večere, to je výkon hodný náčelníka!
Ďuri – nepreteká. Ďuri je dobrým duchom pretekov. Z Nórska na Slovensko sa vracia dvakrát do roka. Na Vianoce a na KalamárKAP. Pozná tu každý pilier, každý kút, škáru a všetky lokre. Viseli sme vtedy v 2012-tom na Hrádku na jednom lane, keď sa zrodil tento nápad. Je priekopníkom greenpointu na Slovensku a vždy ho mrzí, keď nám na konci akcie ostane nejaké nevyčapované pivo v sude. A vždy je ochotný podať pomocnú ruku (s pohárom).
Anna, Dávid, Tibor, Philippe, Gábor a Márk z klubu Excelsior sú kamoši z Maďarska. To, že sem merali takú dlhú cestu aj napriek dosť zlej predpovedi počasia si nesmierne vážim. Annu a Dávida si pamätám z minulých rokov. Verím, že sa opäť cítili medzi nami dobre a že nebudú voliť Orbána. Lebo však politika sem nepatrí, nie?
Fero a Samo, stálice týchto pretekov, to tento krát zobrali vo veľkom štýle. A nemyslím to, že boli so 79 vylezenými cestami najlepšími zberačmi. Myslím práve ten ŠTÝL! V červených trenírkach a tepláčkoch, fialových šuštiakových bundách a účesoch a´la Západné Nemecko 80-tych rokov boli jednoducho neprehliadnuteľní. Páni, vďaka za túto kultúrnu vložku. Wolfgang Güllich by sa tu cítil ako doma.
Andrea a Zdeněk – popravde túto slovensko-českú úderku nepoznám, ale mám pocit, že vznikla len v piatok večer. Vzhľadom k tomu, že to dotiahli na striebornú priečku v kategórii, cítim tam kvalitu aj potenciál!
Mišo s Ivanom sú skúsení kalamárkapisti, ale tento rok trochu domotali prezenčku a tak sme dlho nevedeli, či Mišo vlastne bežal alebo nie. Až detailná analýza videí a fotgrafií z behu ukázala, že číslo dresu úplne nesedelo s prezenčnou listinou. Aj to sa niekedy stáva. Výsledky sme opravili, ale na bedňu to stále nebolo...
Vlado a Danka – zemiaková medaila pre najlepšieho pilčíka medzi pretekármi určite nenaplnila jeho ambície, ale dosýta si zaliezť s manželkou a nemusieť už večer šoférovať, lebo svokrovci sa ti postarajú o deti, je výhra, z akéhokoľvek uhla sa na to pozrieš. Aj ty to tak máš, Danka?
Martin a Julo – Martina už nejaký ten rok registrujem, takže predpokladám, že sa mu u nás páči. Tak dúfam, že sa zase vidíme. Julo bol asi prvýkrát, ale stavil by som sa o pivo, že nie posledný...
Dávidovia – dvaja v jednom tíme, to tu ešte, myslím, nebolo. Chlapi išli na istotu a oplatilo sa. Tretie miesto v najsilnejšej kategórii je dobrý výkon. Nezostáva nič iné, len to nabudúce potvrdiť alebo vylepšiť.
Tomáš a Marek – pri Marekovi neviem, ale keď napíšem, že Tomáš bol na skoro všetkých ročníkoch pretekov, tak myslím, že sa veľmi nebudem mýliť. Nedávno sa dokonca presťahoval bližšie ku Kalamárke, predpokladám, že aby mohol viac trénovať.
Marek a Laura – keď Marek pred pár rokmi spravil na Horných skalách cestu Hezká Češka 6+, tak s Laurou určite ešte nechodil. Lebo ona je z východu. Inak by asi dostal po gebuli. Našťastie sa včas spamätal a radšej dotiahol k lezeniu ju. Ona zatiaľ vyzerá nadšene. Z Mareka aj zo skál. Uvidíme, čo jej vydrží dlhšie. Mňa by najviac potešilo, keby oboje.
Petra a Silvia – skúste si najprv nastaviť mozog do pásma metafor, kým si prečítate, že spojenie stará páka a nový vietor babám vyšlo a vynieslo druhé miesto v kategórii. Možno skúsenosť a nadšenie by znelo poetickejšie, že? Ale to zase tak dobre nevystihne Silviine 2. miesto v behu medzi ženami. Ten vietor bol presnejší. V každom prípade, bez Petry by to tu asi nebolo úplne ono a Silviu síce poznám len od leta, ale už teraz viem, že jej úsmev by nám budúci rok chýbal, tak verím, že príde zas.
Lucia a Sára vyliezli 14 ciest. Na fotkách vyzerajú, že si to užívali. Ani dážď im nezobral úsmev z tvárí. A tak to má byť!
Mária a Matej, o vás toho toho veľa neviem – 14 ciest a 835 bodov.
Natália a Stanislava – pre tieto čisto ženské tímy mám trochu slabosť, priznávam. Od prirodzenia. Dievčatá to vytiahli na bronzovú bedňu a stačilo im na to 12 ciest, tak predpokladám, že tam budú aj nejaké väčšie prásky. Pamätám si, že som sa s nimi fotil na pódiu. Fotky som nevidel, asi to Tomáš vymazal. Isto som tam špatil. Nevadí. Tie najkrajšie chvíle sú väčšinou veľmi prchavé.
Emília, Zoja a Tomáš – Zoja neliezla a Tomáš nebežal. Najprv som to nechápal a zdalo sa mi to najmä nefér voči Emílii. Potom som sa dozvedel, že Zoja je pes. Presnejšie fena. Hneď to dávalo väčší zmysel. Čo je Tomáš som sa radšej nepýtal...
Adrián a Roman vyhrali kategóriu Horskí vlci (súčet veku 100 a viac rokov) s prehľadom. Nevravím, že bola nejaká silná konkurencia, ale aj 16 miesto v celkovom poradí je pre horského vlka skvelý výsledok, lebo vek jednoducho neoklameš. Viem o čom hovorím!
Jožo a Vlado pretekali za klub HO TJ MLADOSŤ KDPM BB. Neviem čo znamenajú úplne všetky tie skratky, ale to nie je dôležité. Podstatné je, že keby mal Jožo 20 rokov, aj tak by chlapi boli v kategórii Horskí vlci! A on teda 20 nemá. Mal pred 40 rokmi! Viete si to vypočítať? Viete, koľko má Vlado rokov? Vážení a milí, Vlado tento rok oslavuje 80-ku!!! Blahoželám najstaršiemu účastníkovi v histórii pretekov. Prebehnúť takmer 2 km s prevýšením 215 m, potom sa na 5 hodín vypariť na skaly, vyliezť 10 ciest a s úsmevom sa večer objaviť pri pive, to chce guráž. Aj guľáš. A tiež tuhý korienok a seriózny, dlhoročný tréning. Neuveriteľná inšpirácia pre všetkých nás - sopliakov!
Veronika a Peťo, silná súrodenecká úderka zo Žiaru nad Hronom samozrejme nesklamala a vo svojej kategórii si odniesli víťazstvo a dokonca druhé miesto v celkovom poradí. Vidno, že roky skúseností z Kalamárky vedia plnohodnotne zužitkovať a vyladiť formu na správny čas. Vždy som chcel mať sestru, s ktorou by som liezol, ale všetky moje sestry som od skál skôr odplašil ako motivoval. Neviem kde som spravil chybu, musím sa porozprávať s Peťom. Hmm, ale čo ak tu je ťahúňom práve Veronika?!? Možno nám to raz prezradia.
Braňo s Mirkou perfektne zabehli. Nakoniec to síce stačilo len na siedme miesto v kategórii, ale ako základ do spoločnej cesty životom to nie je zlé. Sedmička je symbolom plnosti, šťastia a požehnania. Ako poznám Mirku, tak Braňovi sa to už splnilo, ale ako poznám Braňa... no, Mirka, nechcem strašiť, ale priprav sa, zadarmo to nebude!!! :-D
Edo a Veronika – som hrdý na to, že najrýchlejší bežec tohto ročníka je z nášho klubu. Edo prekvapil nie len mňa. Až potom som sa dozvedel, že je v tréningovom procese na polmaratón do Košíc. Výborne! Držíme palce! Veronika je dlhoročná neoddeliteľná súčasť organizačného tímu, vždy ochotná priložiť ruku k dielu. Aj preto som rád, že si tento raz schuti zapretekala. A keď večer pri ohni chytí do ruky gitaru, budete mať zimomriavky.
Gabika s Veronikou, prudko sympatická úderka z Brutálky. Gabika je Edova žena, ale až tak rýchlo nebehá a Veronika chodí s Áronom. Toľko z bulváru. Čo je na tom pravdy hľadajte v serióznejších médiách.
Milan s Dankou pribrali do partie Mária, lebo nemal parťáka a hneď bola na svete jedna „família“. Nie úplne tradičná, ale kto by sa už len v dnešnej dobe nad tým pozastavoval? Takto sa to robí medzi horolezcami! Musíme si pomáhať... 8-ročná Danka to s tatom samozrejme aj celé odbehla v komplet povinnej výbave, so sedákom a 4 expreskami. Budúcnosť lezenia je zachránená!
Noro a Anna Mária prišli z košických Rozlomitov, viac o nich neviem, bude s tým treba niečo spraviť.
Áron s Adamom z CCCBBB výborne zabehli, ale asi ich to stálo dosť síl, lebo na pódium to nakoniec nestačilo. Áno, toto je aj o taktike, ale tiež nie každý sem chodí s ambíciou víťaziť. Niekto chce zažiť atmosféru, iný zas stretnúť kamarátov, ďalší sa teší na pivo a sú aj takí, čo ich sem frajerky dotiahnu. Neviem ako to bolo v tomto prípade, ale pivo chalanom večer chutilo.
Bratia Tomáš a Marek z Nového mesta nad Váhom tu nie sú žiadni nováčikovia. Už dávno ich pohltila atmosféra tohto miesta a ja viem sám na sebe, že keď sa raz tomu človek poddá, už nejde odolať. Bežíš a lezieš aj keď nechceš. Kým vládzeš... Každý rok znova a znova.
Tomáš s Ferom sú tu tiež už takým inventárom. Asi by som sa len opakoval. Viem, že ich tu stretnem aj na budúci rok. Kľudne sa stavím o pivo.
Aďa a Ľubka tento rok nič nenechali na náhodu. Nie len, že obidve dobre vyzerajú, oni ešte aj dobre behajú a ešte lepšie lezú! Zvyšným babám nedali šancu a síce to bolo relatívne tesné, konkurenciu zmietli zo stola. Teda presnejšie z 1. miesta. Blahoželám! To je tak, keď sa snúbi Vranov s Bratislavou – vybuchne to presne uprostred.
Peťo a Adam poznajú recept na úspech veľmi dobre. S pohodlným bodovým náskokom vyhrávajú už niekoľko rokov za sebou. Jedine keď Kelečko vlani uprednostnil Yosemity pred Kalamárkou (???), dostal šancu niekto iný. Teraz si to však plnohodnotne vynahradili. Počas pretekov, aj večer na afterke. A ja za nich hádžem rukavicu do budúcoročného ringu...
Monika, Slávka a Braňo sa pôvodne prihlásili do kategórie „Família“, ale keď som videl, že ide o dve skúsené horské vlčice, nemohol som odolať pokušeniu. Lebo „Horské vlčice“ sme tu za tých 13 rokov ešte nemali. Samostatnú kategóriu sme sa im vytvoriť neodvážili, lebo v tomto dopletenom emancipovanom svete vlastne ani neviem, či to je ešte rodovo korektné, ale nakoniec ani vôbec nebolo treba. Vôbec sa nestratili medzi vlkmi a bolo to na striebro.
Mikuláš a Lenka – neviem kde Lenka zbalila tohto mladého sokola, ale asi vedela čo robí. Celkom im to ladilo a vynieslo skvelé tretie miesto v silnej konkurencii. Ja vlastne neviem, či spolu aj chodia alebo len lezú. Pre tento príbeh to ani nie je až také dôležité a svoj príbeh nech si píšu oni sami.
Karol a Andrej. Karči behá po podpolianskych lesoch ako vietor. Je tu doma. Podľa mňa nie je veľmi zvyknutý pozerať sa niekomu pri behu na chrbát. Aspoň nie na týchto pretekoch. Myslím, že bol Edom rovnako zaskočený ako my všetci. So stratou 12 sekúnd z toho bolo dnes „len“ druhé miesto. S Andrejom však zabojovali na skalách a to striebro si udržali až na bedňu.
Radovi s Martinom chýbalo na pódium zopár bodov. Možno jedna cesta navyše. Alebo trošičku rýchlejšie pobehnúť. Alebo ísť na istotu a kúpiť veľa tombolových lístkov. Aj v nej sú pekné ceny.
Mišo behá vždycky za Lenkou. Ako taký králik. Má to chudák ťažké, lebo Lenka je nezastaviteľná. S ortézou či bez kolena, vždy si s istotou a ľahkosťou gazely beží po víťazstvo. Inak tomu nebolo ani tento rok. Má jednoducho natrénované. To majú z toho života aký vedú – celý rok behajú za veľkými šelmami. Bodaj by to potom nevyhrávala. Inak majú parádny stan na aute, novú pivnicu z Poľska, výborný med z Banskej Štiavnice a najlepšiu pálenku z Dolnej Marikovej.
Tomáša, Peťa, Miša, Jakuba, Dianu aj Kristínu registrujem na KalamárKAPe už nejaký ten rok dozadu, ale priznám sa, že sme ešte nemali tú česť sa bližšie spoznať. Určite s tým musíme do budúcna niečo spraviť. V každom prípade názov materského klubu „Lišta nie je madlo“ niečo naznačuje. Minimálne to, že sa vyznajú v typoch chytov. Ale komín nie je škára, tak bacha!
Milan a Paľo sú moji dlhoroční tatranskí parťáci z opačného konca lana. Ani vám ich radšej nejdem bližšie predstavovať, lebo sa mi začne vynárať všetko čo sme spolu pozažívali po tatranských stenách, hrebeňoch a najmä chatách... a zas celú noc nezaspím, lebo budem mať nočné mory. Ale poznáte ich aj vy. Paľo, to je ten, čo beží s cigaretľu v papuli a slivovicou na sedáku a Miňo je ten druhý.
Ninka, Maťka a Jožo sú família, ktorá najmä vďaka silnému tatkovi vyhráva každý rok svoju kategóriu. Veď ako inak. Držiteľ rýchlostného rekordu v traverze Horných skál a mnohonásobný víťaz pretekov v časoch, keď ešte oveľa viac času trávieval s nami na skalách ako doma so ženskými, musí predsa byť hrdinom pre svoje baby! A možno aj trochu inšpiráciou. Čo ty na to Ninka?
Peťo, Lenka, Andrej a obidve Veroniky sú rodinka, ktorá bola pre nás silnou inšpiráciou, aby sme v r. 2017 zaviedli kategóriu „Família“. Lenka s Veronikou rastú spolu s pretekmi, dnes sú už z malých dievčatiek stredné (veľké ešte nie) slečny a som rád, že lezenie ich stále baví. Neviem čo im fotrovci nasľubujú, že vždy aj celú trasu odbehnú, ale ani to nejdem zisťovať. Každá rodina má mať nejaké svoje Tajomstvo. Aj svoju Taktiku. Teraz, keď im začal zbierať body už aj najmladší Andrej, by to mohlo ísť ešte lepšie!
Koho som nespomenul, tak ma to mrzí, ale s najväčšou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote sa nepoznáme alebo sa poznáme veľmi málo. Samozrejme, že s tým treba niečo robiť, veď ako sa chcete dostať do časopisu!?! Takže to musíme napraviť. Najlepšie pri najbližšej príležitosti. Pijem Urpiner 12°. Okrem pretekárov sa tu prirodzene ešte tmolí aj veľa ďalších výnimočných ľudí, ktorí pomáhajú s organizáciou, povzbudzujú svojich favoritov, pijú pivo, či len tak spoluvytvárajú tú jedinečnú atmosféru. Ujo horár, baby a chalani z horskej služby, Filip, Viktor, Janko, Tomáš, Robo, Fuči, Matúš, Megy, Janka... no ale toľko priestoru som už v tomto čísle nedostal, takže zase niekedy nabudúce.
Vyliezlo sa spolu 950 ciest a víťazné priečky si v jednotlivých kategóriách podelili:
„Muži“
1) Kelečín Peter, Minka Adam – 3 665 b./43 ciest
2) Halászi Karol, Ivan Andrej – 2 820 b./34 ciest
3) Matis Dávid, Svrček Dávid – 2 740 b./40 ciest
„Ženy“
1) Vargová Andrea, Zubalová Ľubka – 1 305 b./24 ciest
2) Brožáková Petra, Petrjánošová Silvia – 1 225 b./21 ciest
3) Mozéová Natália, Džačovská Stanislava – 1 035 b./12 ciest
„Zmiešané dvojice“
1) Fraňová Veronika, Matejíček Peter – 3 145 b./29 ciest
2) Kiesel Andrea, Novák Zdeněk – 2 680 b./35 ciest
3) Konečný Mikuláš, Furdíková Lenka – 2 515 b./31 ciest
„Horskí vlci“ (súčet veku nad 100 rokov)
1) Paštinský Adrián, Šimko Roman – 1 580 b./25 ciest
2) Domovcová Monika, D. Branislav, Pocciová Slávka – 1 265 b./13 ciest
3) Sámel Jozef, Schneider Vladimír – 649 b./10 ciest
„Família“
1) Nosáľová Ninka, N. Jozef, N. Martina – 1 925 b./21 ciest
2) Buček Peter, Veronika, Lenka, Veronika, Andrej – 1 229 b./17 ciest
3) Čermák Milan, Č. Daniela, Kačina Mário – 1 130 b./16 ciest
„Najviac ciest (79) vyliezli:“
Najlepšími „Zberačmi“, t. j. dvojicou s najväčším počtom vylezených ciest (79) sa stali Gizela František a Blaško Samuel.
„Najrýchlejšia bežkyňa a bežec:“
Mlynarčíková Lenka 12:45 a Bublinec Eduard v čase 11:09.
Výsledky KalamárKAP 2024 (PDF)
Na záver vyslovujem úprimné vďaka, partnerom a sponzorom, ktorí podporili túto skvelú akciu.
Športu zdar a lezeniu zvlášť!
Jozef Sklenár, HO Slávia TU Zvolen
(uverejnené v časopise Horolezec 4/2024)
PARTNERI A SPONZORI
